crna

Takmer každý večer hučí zo synovej izby na plné pecky tvorba tria Ego-Rytmus-Aneš. Veď ok, všetci sme raz spadli do puberty a z mojej izby v tom istom veku hučali Kaja Goo Goo, Comunnards a troška neskôr prvá doska od Tublatanky. A veru, priznávam, v sezóne 2004/5 som fičala na Kontrafakte každý deň a niektoré dni aj v kluboch, takže – chápem, chápem, synu. Vždy večer s „krpcom“ preberáme všeličo čo nás cez deň postretlo, oslovilo, prekvapilo, nahnevalo, potešilo. Včera prišiel s otázkou „prečo sme deti stratenej generácie a čo to vlastne znamená“. Lebo Rytmus tak vraví. A ja vravím, že ani Rytmus, ani ja a už vôbec nie môj syn, nie sme deťmi stratenej generácie.

A tak som synovi porozprávala o deťoch stratenej generácie. O chlapcovi, alebo ak chcete o mladom mužovi, ktorý bol jej súčasťou a na ktorého  často myslím. Vďaka nemu som prelúskala svoju prvú knihu v originále (pretože originálom sa žiadne preklady nevyrovnajú) Im Westen nichts Neues. Patrí dodnes k mojím naj a neustále sa k nej vraciam. Chlapec, o ktorom som rozprávala, sa volal Peter, mal 19 rokov a 1 mesiac keď padol vo vojne, roztrhaný granátom. Bolo to v lete roku 1917.

Peter bol najstarším bratom môjho starého otca, čiže bol mojím prastrýkom. Ak by prežil prvú svetovú vojnu spoznala by som ho ako deduška. Ale on zomrel ako 19 ročný chlapec a hoci mal svoju mamku ktorá bola zároveň mojou prababičkou, cítim to tak ako by som premýšľala o nejakom stratenom imaginárnom synovi. Chcela by som vám rozpovedať príbeh o ňom. Príbeh, ktorý som si prečítala v pamätiach môjho starého otca. Úryvky zo života, ktorý pred 100 rokmi žil chlapec zo stratenej generácie…

Zo zápiskov Vendelína Schwarza, učiteľa, môjho starého otca, ktoré spísal v prvej polovici 80tych rokoch minulého storočia (doslovné znenie):

Peter Schwarz (* 29. júna 1898 v Ompitáli, dnešné Doľany – † 26. júla 1917 v Szóvate, dnes Rumunsko)

Málo si naň pamätám, ale niečo predsa a živo. Do ľudovej školy chodil v Ompitáli a dokončil ju v Modre. Potom štyri roky navštevoval meštiansku školu (polgári iskola). Vyučovalo a vychovávalo sa v nej výlučne po maďarsky. To bol čas tuhej maďarizácie. Peter sa učil súkromne aj latinčinu, keď chodil do meštianky, spolu so synom evanjelického farára ich učil na rímsko-katolíckej fare kaplán Ernest Treskoň. Na Petra vraj nedržal, vždy ho hrešil a nadával mu, že je sprostý, že skúšku nezloží. Ale skúška na nižšom gymnáziu vo Svätom Jure na konci školského roku ukázala, že Peter skúšku zložil a ten vychvaľovaný farárov syn na nej prepadol.  A po tomto konštatovaní opíšem aj moje spomienky, čo mi utkveli v pamäti, pravda, keď som bol už 5- až 7-ročný.

Bol zavalitejšej postavy, podobne ako náš otec, zdravý, pevný a v každej práci vytrvalý, niekedy až horlivý. Hoci sa sám musel všetko učiť bez pomoci iných, a to po maďarsky, a osvojovať si „panské“ móresy, aj keď maďarčinu z rodičovského domu nevedel, predsa stačil, ba ešte aj doučoval takých, čo z domu po maďarsky vedeli,napríklad syna správcu modranskej píly. Hovorili sme mu „Poldinto Pilár“, lebo mal chybnú reč. Najmä pani pilárka si potrpela na honor. Našej matke raz povedala, prečo dávajú deti do školy, keď nie sme z „panského rodu“. Ale oni chovali kozy tak ako aj my. Aj Karči Mayer, mladší syn mlynára vyše nás, bol nesúci na učenie, preto sa vyučil za mlynára a ostal doma viesť mlyn.  Boli to Nemci, ale vedeli dobre po slovensky všetci. Keď ma raz poslala matka k nim požičať cirkel (kružidlo), lebo nám sa pokazil, pani Mayerka povedala, že starý nemôže nájsť a novší je pre nás „fajnový“, ten nemôže dať.

Peter sa často bifľoval aj zavčas rána. Ležal na okraji postele, obrátený na boku, na stoličke mal petrolejovú lampu a knižku, hlavu si podopieral rukou a učenie si stále vtĺkal do hlavy polohlasne. Ja som bol vtedy ešte primladý a nerozumel som tomu vôbec.

Po vychodení 4-ročnej meštianskej školy (polgári iskola, po modransky polgárka), navštevoval učiteľský ústav pre výchovu učiteľov ľudovej školy v Modre. Modrania tejto škole hovorili len krátko preparandia, študentov menovali „fizulári“ (fazulári), lebo v internáte im vraj často varili fazuľu.

V roku 1916, po vychodení ročníka preparandie (z latinčiny = učiteľský ústav), ich profesori „presvedčili“ ako „maďarských vlastencov“, aby prerušili školu, dobrovoľne sa podrobili vojenskému odvodu, narukovali do škôl pre výchovu dôstojníkov v zálohe a potom odišli bojovať za „vlasť“, za Rakúsko-Uhorsko na front.  Peter narukoval k honvédom a dôstojnícku školu navštevoval v Šoproni. Korešpondenčné lístky vojenskej pošty písaval domov po slovensky a vzhľadom na tie časy celkom slušným slohom i slovenským pravopisom, hoci ich to v škole nikto neučil. Pred ukončením dôstojníckej školy dostal už ako kaprál (desiatnik) ašpirant mesačnú dovolenku na prípravu ku skúške z učiva ročníka a na maturitnú skúšku. Maturitu na učiteľskom ústave v Modre zložil dňa 17. apríla 1917.

Po maturite sa vrátil späť do dôstojníckej školy v Šoproni a odtiaľ odišiel do dôstojníckeho ašpirantského kurzu v Szóvate (teraz v Rumunsku), kde pokračovali v poľnom bojovom výcviku. On ako dobrovoľník sa prihlásil do šturmbataliónu (útočný prápor) a vraj sa pripravovali na dobytie pevnosti  Przemyslu v Haliči, ktorý držali Rusi. Ale dňa 26. júla 1917 o 13. hodine nešťastnou náhodou pri ostrom cvičení ho roztrhal na kusy výbuch jeho vlastného časovaného ručného granátu, že ho museli pozbierať do celty. Istý učiteľ, ktorý tiež slúžil v Szóvate a dobre Petra poznal, o krátku chvíľu po onom Petrovom nešťastí pochodoval s jednotkou z cvičenia. Vojaci spievali, ale už z diaľky im dávali znamenie, aby prestali spievať. Potom sa len dozvedel, čo sa stalo. Tak mi porozprával, čo o nešťastí hneď na mieste sa dozvedel, a pripomenul, že sa mu vraj akosi zachytila v zákope puška, ktorú mal krížom cez plecia pri vrhaní granátov a nestačil sa vyprostiť, kým odistený časovaný granát mu vybuchol.

Maďarský telegram o Petrovej smrti z Bratislavy k nám do Modry:  Podľa telegrafického poľného hlásenia dôstojníckeho ašpirantského kurzu v Szóvate Váš syn 26. júna o jednej hodine popoludní hrdinskou smrťou zomrel. Pohreb bude 28. júla v Szóvate. Príslušníci rodiny sa môžu zúčastniť. – Vojenské staničné veliteľstvo v Bratislave.

Pamätám si, že matka bola vo vinohrade, keď poštár priniesol telegram. Nerozumeli sme mu, preto matka po návrate domov na ulici pred nami zastavila akýchsi pánov, idúcich z Harmónie do mesta, a poprosila ich o prečítanie a preloženie telegramu a potom už len plakala. Ja som to vtedy ešte asi nechápal dobre.

Szóvata bola kúpeľné mestečko. V čase onoho Petrovho nešťastia bola v tamojších kúpeľoch manželka Jozefa Bergleitera, akiste inteligentná a súcitná Maďarka. O Petrovej smrti a pohrebe napísala našej matke po maďarsky do Modry dojímavý list. Tu ho uvádzam v preklade, takmer doslovne, teda s narušením slovenského slovosledu, väzieb a pravopisu:

Ako neznáma Vás vyhľadávam svojimi riadkami ja, ktorá som bola tu v Szóvate – kúpeľoch a zúčastnila som sa tiež na pohrebe úbohého syna. Milá teta, azda už viete odvtedy že Váš dobrý syn za akých okolností presťahoval sa do večnosti. Išli na cvičenie skoro ráno a so spevom veselo a niesli ručné granáty a jeho úbohého zasiahol vonku na cvičišti a nešťastie vlastným ručným granátom zapríčinilo smrť. Úprimná sústrasť ho sprevádzala na poslednej ceste a za jediný okamžik bolo po úbohom. Hrob je na pokraji lesa na peknom mieste, spravili mu peknú ohrádku, kde sníva svoj sen úbohé dieťa. Boli sme vonku v týchto dňoch a kvetiny sme mu niesli na hrob. Áno, smutná udalosť, milá teta, na potešenie len toľko, že vo vôli dobrého Boha musíme sa uspokojiť a na Vašu bolestnú ranu len toľko, že všetci sa tam dostaneme. Či ste dostali fotografie, kde je hrob a skupinový obraz? Ráčte mi napísať pár riadkov, či prídete k hrobu. Raz mi to napíšte. Ja bývam v Discö-szentmárton a som manželka vinohradníckeho dozorcu, len tam mi píšte. Keď potrebujete ešte aj fotografiu, aj to dám spraviť, ešte jeden týždeň budeme tu v Szóvate a potom ideme domov. Požehnanie dobrého Boha nech je na Vás všetkých a dobrý Otec nech dá potechu do Vašich smutných sŕdc. – S úctou.

Na pohrebe Petrovi od nás nik nebol a ani po 1. i 2. svetovej vojne Petrov hrob nik z nás nenavštívil a pani Bergleiterovej za list a fotografie asi nik ani nepoďakoval. Petrov hrob už dávno nejestvuje. Jeho telesné pozostatky boli vraj prenesené na cintorín, ale nevedno, kde ich uložili. To oznámil rímsko-katolícky farský úrad v Szóvate po 2. svetovej vojne na list mojej sestre. Fotografie z Petrovho hrobu, ktoré nám zaslala manželka (krstné meno neuviedla) pána Józsefa Bergleitera, máme sestra a ja nalepené v albume.

Peter ako študent dbal aj na seba. Topánky si vždy vzorne čistil, natieral a leštil „viksom“. To bola akási pasta, chudobná na tuk, v okrúhlej drevenej škatuľke, no veľmi ľahko vysychal. Do suchého viksu Peter vždy napľul, mazáčikom rozmiešal a potom nanášal na očistenú obuv. Naviksované topánky sa po vyleštení leskli viac ako nakrémované globínom. Ak sa náhodou stalo, že sme doma nemali viks ani globín, Peter použil sadze. Otvoril sporák, napľul na začadenú vnútornú stranu dvierok, miešal sadze, natieral na topánky a leštil. Niekedy namiesto z dvierok bral sadze z dna hrncov, v ktorých sa varilo na diere priamo nad ohňom. A čistiť musel často. Chodník, ale najmä hradská bývali po celý rok alebo prašné, alebo veľmi zablatené. Chodník bol vydláždený až od kríža pri Poltzerke na konci súvislej časti Hornej ulice.

Študenti občas chodievali s profesorom telocviku na akési pochodové cvičenia. Pochodovali so spevom, a keď nespievali, jeden zo študentov bubnoval do kroku. Peter rád cvičil aj doma. V záhrade si spravil „korlát“ (hrazdu).

Ako starší študent Peter chodil za Vilmou Škodáčkovou, mladšou dcérou nebohého mlynára. Bývali vo svojom mlyne vyše Mayerovcov. Mamka sa za to naňho veľmi hnevala, lebo Škodáčkovci boli luteráni. Neskôr, ale to ja nepamätám, vraj sa zase stretával s Irmou Melichárovou, dcérou debnára, bývajúceho v treťom dome niže Hornej brány vpravo. Tú nechával aj z vojny pozdravovať.

Keď som bol asi 5-6-ročný, nosil ma s naším Jožom, o dva roky starším odo mňa, ako papuče. Peter sa totiž rozkročil, my sme si sadli na každý nárt jeho nohy, svoje skrčené nohy sme zdvihli, chytili sa ho rukami okolo jeho nôh a on sa s nami potom pomaly krokom chodil. To robil ako študent i ako vojak, keď bol na dovolenke.

Posledné moje spomienky na Petra sú z čias jeho poslednej dovolenky. Neviem isto, či bol ešte kaprál (desiatnik) alebo už cuksfírer (čatár) ašpirant, no dodnes vidím koč (fiaker), ktorý si bol objednal na odvezenie na železničnú stanicu do Šenkvíc, lebo na ceste bývalo mnoho prachu, po daždi blato a autobusy ešte nijaké nevozili. A on, šarža, musel sa predsa „reprezentovať“.

Ako pamiatka po ňom ostali vreckové hodinky, ktoré sa zastavili a poškodili v čase výbuchu jeho granátu, vojenský, asi vychádzkový, bodák a krátky ovčí kožuch bez rukávov, ktorý potom v zime nosievala matka po mnoho rokov.

Možno sa vám zdá tento blog príliš dlhý a rozťahaný, pre mňa je však príliš krátky – tak ako Petrov život. Ak náhodou pôjdete v Modre okolo cintorína zastavte sa na chvíľočku, Petrovo meno je na pamätnej tabuli spolu s ostatnými. Chcem aby sa na neho nezabudlo, aby sa nezabudlo na nikoho zo stratenej generácie. A spomeňte si na všetky deti tejto generácie vždy keď vám padne pohľad na ktorýkoľvek z množstva pamätníkov 1. svetovej vojny…

Na záver len niekoľko holých faktov pre deti našej generácie:

Centrálne mocnosti (Rakúsko-Uhorsko, Nemecko, Osmanská ríša, Bulharsko a iní):
Padlých: 4 386 000
Ranených: 8 388 000
Nezvestných: 3 629 000

Dohoda (Rusko, Francúzsko, Spojené kráľovstvo, Taliansko, USA a iní):
Padlých: 5 520 000
Ranených: 12 831 000
Nezvestných: 4 121 000

Na dobovej rodinnej fotografii je Peter ako 12-ročný úplne vpravo