crna

Po správnosti by malo znieť pani ploštica. Ale nebudeme diskriminovať, reč bude  o pani a pánovi Plošticových. Nie však o tých, ktorí boli použití v kauze Gorila (veď kto by to furt čítal) ale o tých, ktorí pijú krv. A to doslova a do písmena.
Viete ako vyzerá pani ploštica posteľná? Viete aké to je, keď vás uštipne? A viete koľko nervov, energie vydanej na škrabanie opuchnutých a svrbiacich častí tela, peňazí na postreky a mastičky a bezsenných nocí vás bude stáť , kým sa strasiete jej podarenej rodinky? Teda, ak sa jej vôbec niekedy strasiete. Nie, nehnevám sa na ňu, veď aj ona si chce žiť napapkaná v teplúčku, v kľude sa rozmnožovať a vegetovať si vo svojom obľúbenom gauči. Je matkou, tak ako i ja. Tak nech si žije…ale čo to táram! Nie v mojom gauči!!
Ploštica posteľná bola v našich domovoch udomácnená do päťdesiatych rokov minulého storočia. Potom bytové družstvá, majiteľ ubytovacích zariadení čiže štát, teda vlastne my všetci čo sme vlastnili všetko spoločne a nič, rázne zakročil proti rôznym pliagam tvrdými protihmyzovými a protihlodavcovými akciami. Takže osôbky ako ploštice, šváby, blchy, vši, potkančeky a iné sa nám prestali hromadne potulovať po panelákoch, školách, pivniciach a nemocniciach a zhrýzať nám nervy.
Ale dnes je to iné. Pán ploštica ohlásil svoj návrat. „Ak sme pred piatimi rokmi podrobili dezinsekcii jeden byt za dva dni, tak dnes je to päť bytov za deň, paninko“, povedal mi pánko z prvej dezinsekčnej čaty.
Ako prvý bojoval s pánom plošticom môj syn. Lenže začiatkom júla u chalana v počiatočnej fáze puberty je podozrenie skôr  na komáre alebo mravce. Škriabal sa chudáčik môj, úplne všade. Niekde mal veľké opuchnuté červené štípance, inde malé pupáčiky. Niektoré sa objavili hneď ráno a iné dva či tri dni po prvých. Diagnóza: určili sme komáre. Potom na gauči prespala moja mamka keď bola na návšteve. Na ďalší deň som ju viezla do nemocnice na operáciu, kde sa do troch dní celá vyhádzala a opuchla. Tak som si zanadávala na naše nemocnice a mamka chúďa sa škriabala a škriabala a potierala nechutnou smradľavou hnedou mastičkou ktorú nafasovala u nemocničnej kožnej lekárky. A potom som prišla do rany ja. Sedím si tak na porade v práci a dívam sa na svoje pravé predlaktie a nechápem z troch vyrážok veľkosti dvojeurovej mince ktoré mi jedna po druhej pučia z čista jasna. „Fú, ty máš akú alergiu či čo“ uškŕňa sa kolega. Do hodiny mám takú istú opuchlinu rovno v strede čela. Po troch dňoch sa objavili ďalšie, síce menšie – ale o to svrbivejšie. Svrbelo hlavne nad ránom, nepomáhal fenistil, tekutý púder ani antihistaminiká a ani nadávky nie. Odsvrbovanie trvalo dva týždne plus mínus, rozškrabaní sme boli až do krvi. Po troch týždňoch na služobnej ceste a prenocovaní v domovskej báze opäť štípance, najprv ja a potom syn. Začala som snoriť po internete. Podozrenie padlo na plošticu. Štípance sa objavovali len v noci, na odkrytých častiach tela, po nepriateľovi ani jediná hmatateľná stopa. No nech sa lúbi:

Veľkosť tela 4-9 mm, ploché oválne telo hrdzavo hnedej farby. Krídla sú zakrpatené. Ústne ústroje sú bodavo cicavé. Vyvíja sa nedokonalou premenou. Samička denne znáša 5 vajíčok, počas celého života ich nakladie až 500. Vajíčka sú lepkavé, samička ich priliepa na tmavé, neprístupné miesta (štrbiny v nábytku, rámy obrazov, drevené obloženie stien). Z vajíčok sa za 14-20 dní liahnu malé 1 mm larvy. Larvy sa 5 krát zvliekajú a po každom zvlečení sa potrebujú nacicať krvi. Doba vývoja ploštice od vajíčka po vajíčko závisí od teploty prostredia a trvá 1 až 2 mesiace. Ploštica dobra znáša nízke teploty až do -17°C. Dospelé jedince žijú 14 mesiacov a hladovať dokážu cca 140 dní (údajne až 12 mesiacov). Ploštica je nočný hmyz, cez deň sa ukrýva na suchých miestach v nábytku, v škárach, v stenách, za obrazmi, za elektrickými zásuvkami, za drevenými obkladmi stien, v kovovom rúrkovom nábytku. Prednosť dáva drevu a papieru. Ploštice žijú mimo tela človeka, zvieraťa. Na svojho hostiteľa prichádzajú nacicať sa krvi. Krv cicajú všetky vývojové štádiá. Potravu dokážu vyhľadávať aktívne aj na väčšie vzdialenosti. Prítomnosť ploštíc mimo priameho pozorovania možno zistiť tiež podľa charakteristického červeno-hnedého trusu na nábytku, na posteľnej bielizni, pri silnom zahmyzení aj podľa typického zápachu.

A tak som hľadala dôkaz a našla len zopár hnedých škvŕn na plachte a jednu mŕtvolku ktorá skonala pravdepodobne pri úteku po zasiahnutí biolitom. Nabrala som si to malé nechutné nehybné telíčko na koniec ukazováka. So synom sme študovali votrelca maličkého asi 4 milimetre a tenkého ako papier. Meet Mr. Bed Bug!
Obývačku som vyhádzala komplet, najprv letel gauč a fotelky, potom aj skrinky. Staré paplóny, deky aj šatstvo putovali do kontajnera. Koberce a paplóny sa čistili chemicky v čistiarni, šaty, závesy, plyšáky  – všetko putovalo do práčky a/alebo mrazničky. Pretriediť, zamraziť, vyprať, vyžehliť. Prebehla najprv po domácky a svojpomocne vykonaná dezinsekcia a následne na to špeciálnym roztokom špeciálnou čatou za 120 evri. Celý byt. A to nevravím o utajovaní skutočností z dôvodu hanby. Šak hmyz, u nás doma! Na šľak trafenie!! Ložisko som však neobjavila, ani pánkovia z dezinsekčnej bojovej čaty. Vraj sa to dovlečie zvonka. Tak som sa upodozrievala ja sama, veď možno zo služobky sa to, alebo syn zo školy v prírode, alebo z emhádéčky. S uspokojením a plná nádejní som kúpila nový gauč (lepší krajší praktickejší lacnejší :), skrinky a paplóny. A spokojne usínala asi tak po dobu…štyroch týždňov, kým sa neobjavili nové štípance. Oj, aké sú len rafinované tie moje spolubývajúce!
Nič to, treba sa zmobilizovať a ísť sa popýtať u tety susedy ktorá upratuje celý vchod, ona vie totiž všetko. Vraj nepočula od nikoho nič, ale ja som si vypočula story o tom ako pred šiestimi rokmi celý vchod bojoval so švábmi. Úspešným chovateľom bola pani z druhého poschodia. Syn jej vraví pani žltovlasá žltonehtová žltokožá a zásadne s ňou necestuje výťahom. Neznáša totiž cigaretovo-alkoholový putikový puch. Tej pani mi bolo vždy tak nejako ľúto, ale až do chvíle kým sa u nej nepotvrdil výskyt hmyzu rôznych druhov. Ak by zostali len u nej za zatvorenými dverami prosím, nech sa opatrujú, ale oni sa pekne špacírujú cez stupačky až do nášho bytíku! Od toho momentu som nadobudla vážne podozrenie a v okamihu zvonila u domovníčky. Ahá, tak syn 90 ročnej babičky, ktorá býva v byte pod žltokožou paňou, odchytil v byte plošticu. A inak, ešte sa objavili na prízemí. Všetko byty v jednej línii spojené stupačkami. Mám ťa, pán ploštica! A znova dookola – prišla druhá dezinfekčná čata, iní pánkovia a iné stories…tak som sa dozvedela, že oproti v domove pre seniorov je poplach už vyše roka. Znova prať, mraziť, postriekať…a popritom špehovať pani z druhého poschodia. Tak a po čase špehovania je to jasné! Pani si nosí z kontajnerov veci do bytu. Jedna babka vypleští obraz s ploštičou rodinkou do smetí, druhá ho vtiahne do vchodu oproti. Moje nervy! :)
Veľa úsilia teta domovníčka vynaložila kým sa dostala do bytu na druhom poschodí. Byt bol zaprataný bordelom až po plafóny, medzi všetkým tým urobené chodníčky – dosky na zemi. Aby sa teda dalo prechádzať z kuchyne do obývačky a do spálne.
Dúfam, že teraz bude pokoj. Všetky špáry máme zasilikónované, občas streknem biolit do stupačiek a poza gauč, len aby sa nezabudlo že ku nám je cesta zarúbaná. Ložisko vyhubené, byty ošetrené. Stále však bdieme a každé ráno tŕpneme či nezasvrbí na odkrytých častiach tela…Na záver len jedno chcem, nikomu neprajem aby ho žrali ploštice!! (Aj keď nie všetci im chutia. Keď sa môj najlepší teplý kamarát strašne opil a strašne prefajčil prišiel ku mne na nocľah lebo ďalej zájsť nevládal. A jeho prosím pekne, jeho nedoštípali. Neviem, či to bolo ním alebo tou borovičkou :)

A ak by vás predsa len navštívili, bo priniesť si ich môžete zovšadiaľ – prajem vám pevné nervy a lovu zdar!