Dostala som ponuku vytvoriť team. Vravíme mu dream team. Tak ako pred rokom, v inej firme, za podobných podmienok a na tie isté účely. Teším sa :)
S prípadnými budúcimi členmi dream teamu komunikujem napríklad aj cez face book. Sú to bývalí kolegovia a bývalé kolegyne, bývalé šéfky a bývalí šéfovia z bývalého dream teamu. Osloviť chcem desať žien (také je zadanie) a zvyšok kritérií je na mne. Z nich osem spolu so mnou vytvorí nový dream team, ak pán Boh a investor dá. Taká je dohoda. Teším sa :)
Otvorím ďalší profil ďalšej bývalej kolegyne z bývalého dream teamu. Za mnou stojí nový šéf a zadávateľ úloh a spoza ramena mi nazerá na monitor. „Ale toto mi sem netahaj!“ zahuhle. Dívam sa na ňu. Je pekná. Dívam sa na neho a dúfam že to bol len pokus o žart, že som to nepochopila, alebo že to neprehovoril ku mne a k obrázku z face booku. Tento nečakaný zásah od chrbta zrazil moje vodcovské sebavedomie o desať bodov. Ach jaj. Vonku kolíše tlak. Prší už druhý týždeň.
Ona vyštudovala učiteľstvo, angličtinu a výtvarnú, ja učiteľstvo, nemčinu a telesnú. Ona má čierne oči a havranie vlasy s modrastým odleskom, ja modré oči a popolavo plavé vlasy. Máme rovnakú smotanovú pleť, myslím že ja o odtieň bledšiu. Obe rovnako milujeme svoju prácu. Iný rozdiel ma narýchlo nenapadne. „Si robíš kozy,…?“ Spýtam sa tuším nahlas a neviem prečo, pretože mi je jasné že on si kozy nerobí ani len náhodou. „To čo, cigánky máš na face booku?“
Odjakživa trpím ženským samonasieracím syndrómom. Poviem vám, nič moc. Zaklapnem preto notebook a odchádzam. Chuj. Neriešim ho. Spomeniem si len ako sa môj nový šéf dostal do biznisu. Za pomoci a podpory nášho prvého spoločného šéfa. Náš prvý spoločný šéf nás naučil veľa. O pár rokov neskôr som milovala jeho syna. Ako jediného v mojom živote nezištne, vášnivo, zúfalo. A hoci to bol ten najväčší hajzlík akého som kedy vpustila medzi svoje drahé bytosti, bol aj chýbajúcim kúskom môjho puzzle. Jeho oči farby horkej čokolády sa totiž bohovsky hodili k tým mojim :) Raz mi v slabej chvíľke povedal, že starká je cigánka. Vnuk si jedného dňa vzal potajomky a bez slova posledný kúsok puzzle zo sebou a mne dodnes zostalo prázdne miesto uprostred skladačky.
Vychádzam zo Zlatých Klasov, zabáčam doprava smerom na Tonkovce. Začína popŕchať, cesta je zablatená a šmykľavá. Pri ceste je bazár starých okenných rámov, rozbitých kosačiek, bicyklov, detských autosedačiek a iných sračiek. Ááá, tuším dostali nový tovar. Prevrátim oči. Ach jaj. Pri hnedom vyšúchanom kresle sa kolíše sfetovaný cigán tenký ako lyžiarska palica z jeho ponuky. Zúrivo na mňa máva a vrhá sa pod kolesá, chce kšeftovať. Aj dnes mám z neho strach. Na druhej strane cesty kŕdeľ ufúľaných detí naháňa niečo ako dve futbalové lopty. Pozriem na hodinky, o desať minút pol jedenástej. Čo to, niektoré deti do školy chodiť nemusia?
Ešte tri kilometre a som doma.
Lucia. Fajn baba. Bola škaredá a čierna ako noc. Každé poobedie som chodievala so psom na dolný koniec dediny a ešte ďalej, tam kde sa traktory otáčali. Na konci dolného konca bolo sanatórium pre deti. Boli zošúverené a červené a choré a môj otec ich liečil. Bolo mi ich ľúto, lebo tam museli byť aj cez prázdniny. Lucia v sanatóriu umývala riady a odkladala zvyšky jedál. Niekedy som sedela pod kuchynským oknom a s igelitkou čakala na psí proviant. Môj pes sa išiel zblázniť od toľkých maškŕt. Zbožňoval Luciu. Niekedy pri práci spievala. Ako anjel. Môj otec si s ňou zaspieval na Štefanskej zábave. Povykrúcal našu mamu a Luciu. Nik iný z dediny Luciu nepožiadal. Hoci mala talent od Boha. Na spev, na tanec, na život. „Vy ste toprý čověk, pán doktor“, povedala otcovi udýchaná a vyškerená Lucia. Bolo to dávno, veľmi dávno, ja neviem čo je s Luciou a môj otec už sníva svoj večný sen. Nikdy viac som nikoho nepočula a nevidela spievať a tancovať tak nádherne ako ich dvoch v ten deň na svätého Štefana.
Rózina bude súčasťou dream teamu. Neovplyvní to nový šéf, neovplyvní to ani stratená existencia z bazáru. Veď to nie je o našich pokožkách, je to o našich dušiach. Pozriem na oblohu, pršať tak skoro neprestane. Ach jaj. Nič s tým teraz nenarobím.
Usmejem sa :) Som jediná ktorá má licenciu na poskladanie teamu. Bezo mňa to zatiaľ nepôjde. Nič s tým teraz nenarobia. A neskôr sa uvidí ako to budem riešiť. Z oblohy sa valia súvislé prúdy vody a na poli na jednej nohe stojí premočená volavka. Žmurknem na ňu. Už nech som doma.