crna

Som tisíce kilometrov od domova. Stojím, ale ledva sa držím na opuchnutých nohách. Počujem, ale v ušiach mi hučí od hluku aj únavy. Dívam sa, aj keď oči mám červené a tuším že vidím všetkých svätých. Pozerám na ženu oproti mne, ja meliem z posledného a ona melie a melie stále dookola. Ja nechápem, kde sa v nej berie toľko energie. Je pol štvrtej ráno, pracujeme na plno – ešte necelé tri hodiny do konca služby. A to už máme dvanásť za sebou. Siedmy deň v poradí.

Sme približne v rovnakom veku. Má veľké orieškové oči plné huncútstva, husté vlnité vlasy vo farbe očí upravené do bezchybného uzla. Každý vlások má svoje miesto, každý záhyb na pracovnom odeve je tam kde má byť. Ona na mňa lámanou angličtinou, ja na ňu lámanou ruštinou. V tomto momente už je to len moje „ да да“ или „нет нет“. Hneď na začiatku sme sa dohodli že ona bude na mňa на английском a ja na ňu на русском языке. A tak sa vzájomne lámeme aby sme čo to od seba pochytili.

Počúvam o krajine a o ľuďoch ktorí tu žijú, o postavení žien v spoločnosti, o úrovni zdravotníctva či školstva, o tom čo je tu krásne a čo musím vidieť. Ja sa pýtam a ona rozpráva o svojej mladosti, o svojom manželovi – jej jedinej životnej láske, o svojej práci a o miestach, ktoré vďaka svojej práci navštívila. Rozpráva o rozpade Sovietskeho Zväzu a o tom čo bolo potom, o svojom dome a záhrade, o svojich psoch. O márnej túžbe mať deti a o tom ako pôjdeme na výlet do hôr takých krásnych až sa mi dych zastaví, конечно! Baví sa na tom, že 30 kilometrov od americkej vojenskej základne vyrástla ruská vojenská základňa a tiež vysvetľuje, prečo dúfa v Putina a prečo je jeho politika zárukou bezpečnosti proti strachu tlačiacemu sa z juhu na sever. Rozpráva zážitok z minulého mesiaca. Ako si celá rodinka urobila v záhrade kino-piknik a tešila sa z toho ako bezostyšne ruské stíhačky šantili na oblohe neďaleko americkej základne. Chichoceme sa pri tej predstave a únava je zrazu preč. Pochopila som ju, rozumiem jej pocitom.

Na začiatku služby zvyknem rozprávať zväčša ja. Začíname vždy len prácou, vysvetľujem, názorne predvádzam, odovzdávam všetko čo viem. Preto som tu a za to ma platia…baví ma to. A potom trkoceme počas prestávok, s ňou aj toto ma baví. I o mojej vlasti, mojej rodine a mojich priateľoch, o mojich snoch a túžbach. O našej spoločnej práci. Aj ja sa od nej učím, v istých veciach má oveľa viac skúseností.

Dva dni pred ukončením mojej misie debatujeme o menšinách žijúcich v našich krajinách, ako sa im darí či nedarí a prečo tak je. A tiež o Vianociach. Tentokrát ona po rusky, ja po anglicky, lebo už nevládzeme prepletať nohami ani jazykmi. Prosím ju aby mi opísala pravoslávne Vianoce. Usmieva sa a vraví, že ona je moslimka. Ruska a moslimka? „A to ako už“, dívam sa a divím sa. „Ja nie som Ruska, som Čečenka“, žmurkne na mňa. Rozumieme si hádam vo všetkom, teda až na pár krkolomných anglických a ruských slovných spojení. Nikdy by sa mi ani neprisnilo že Самари je Čečenka, že je moslimka. Prečo som si podvedome myslela že žena tak veľmi podobná mne samej pochádza z rovnakej kultúry? Ach tie predsudky.

Sedím doma na gauči a ťukám do počítača. V dlani držím sovietsky pioniersky odznak s podobizňou Lenina – darček z recesie hádajte od koho. Na nohách ma zohrievajú pestrofarebné ponožky, hand made by Самари. Uplynulo deväť mesiacov odkedy som ju prvýkrát stretla. Misia bola predčasne ukončená, i keď podľa môjho názoru systém nebol dostatočne a bezpečne nastavený. Bohužiaľ nerozhodujem o tom ani ja, ani ona. Modlím sa aby sa vrátila z každej služby zdravá, zdravá a živá.

Boh je len jeden, ale je mnoho ciest ktoré nás k nemu vedú. My sme sa na jednej z nich stretli.